štvrtok 16. júna 2016

Rekapitulácie (pozor, tento článok nie je vtipný)

Neverím, že som si tento blog založila pred štyrmi rokmi. Jasné, že mám chuť vypáliť si oči pri niektorých postoch, ale zároveň sa čudujem, ako mi to šlo. Na začiatku som ešte nemala problém písať o hocičom a hocijako. Teraz však mám pocit, že sa toho udialo toľko, ale neviem, ako to dať do správnych slov.

Možno predtým som písala od srdca a nie podľa toho, čo bude znieť trápne alebo čo bude klišé. 
Myslím, že je čas napísať článok starým dobrým spôsobom, nech to už je úplne strašné alebo len máličko a uistiť sa, že to všetko, čo sa stalo, je naozaj reálne :D 


Ak by som mala začať tým obvious, tak som už po maturite a momentálne prežívam strachy z toho, či som napísala na obálku dobrú adresu, či to maturitné vysvedčenie do Bratislavy došlo a či sa náhodou niečo strašné nestalo a ja ostanem rok s hanbou doma. 

Samotná tá skúška bola naozaj taká, ako o nej všetci hovoria, blablabla, však vieme. Ale bez tej nervozity a ustavičného omieľania magickej formulky "veď koľko ľudí predomnou zmaturovalo a ja nezmaturujem???" by to nešlo, nebolo by to ono. A vďaka siedmim rokom stráveným u pani učiteľky Šamovej som sa naučila zvládať stres a nepripúšťať si ho k telu (áno, googlila som, ako správne napísať siedmim a predpokladám, že som to aj tak asi poplietla).

V piatok, po úspešnej chémii, kde som sa od zlatého predsedu dozvedela, že aj drevo môže vybuchnúť, v noci na sobotu zomrel môj dedko. Teraz, keď sa na to pozerám spätne, vidím, že dedko asi musel trošku myslieť aj na mňa, aby som mohla zmaturovať v poriadku. Bolo to pre mňa také prvé stretnutie so smrťou po dlhých rokoch, posledný raz som bola na pohrebe niekoho blízkeho keď som mala štyri roky a povedala som si, že je pravý čas správať sa ako dospelý človek. 

Dedko mal super pohreb. Prišlo oveľa viac ľudí, koľko sme čakali a pochovávali ho traja kňazi. A možno som šibnutá, ale myslím, že nie som jediná, ktorej sa zdalo, že sa v truhle usmieval. 

Na ozveny s prešovčanmi som nešla. Prišlo mi to voči nemu neúctivé, veď on sa tak zariadil aby som všetko stihla a ja teraz pojdem niekam do hôr piť? 

V ďalších dvoch týždňoch som stihla plno vecí, bola som na pár koncertoch, na takom maličkom roadtripe s bratom a jeho priateľkou v zoo, bola som v prešovskom Lokále, na koncoročnej grilovačke s bývalými spolužiakmi, ukončila som nezdravý vzťah, v zápätí na to som bola párkrát v kine s chalanom, s ktorým som štyri roky nerozprávala a nevidela a zistila som, že si celkom sadneme, videla som Warcraft v 2D aj 3D a zajtra cestujem do Bratislavy a hneď potom na Domašu.

Zistila som, že to za to nestojí. Nestojí za to trápiť sa, čo si o mne pomyslia ostatní. O päť minút aj tak zabudnú. 
Zistila som, že mám prijímať každé jedno pozvanie a každú jednu príležitosť. Kedy, ak nie teraz? Kedy, ak nie počas trojmesačných prázdnin, kedy jediným problémom je, či som poumývala riad a či je vonku pekne? 
Viem, že to znie ako z motivačných plagátov, ale nechápem, prečo som si to doteraz neuvedomila. Možno som bola zaneprázdnená pozeraním do seba, utápaním sa vo vlastnom žiali a snažením sa o to, aby som bola niekto iný a zaujímavý.


Ale konečne som to zistila. 
Nie som výnimočná, nikto nie je. Viete, aké je to oslobodzujúce? 

Zbytočne som sa snažila uspokojiť svoj komplex menejcennosti a byť tá samostatná, byť tá žena, ktorá niekomu dá zmysel do života. Byť tá tajomná, zaujímavá. Byť niekto, na kom bude záležať, niekto, okolo koho sa bude odvíjať život iného nešťastníka. Verte mi, je nuda byť niekoho zmyslom života. Po čase vás to prestane baviť, ego je nakŕmené a už má dosť, začnete sa nudiť a na konci vám bude vadiť všetko, čo ten druhý povie. Stalo sa to už dvakrát. A konečne som prišla na to, v čom bol problém. 

Nie som silná nezávislá žena. Bojím sa pavúkov a potrebujem pomoc s tým, ako sa posielajú peniaze cez internet banking. Bojím sa konfrontovať ľudí a pýtať si to, čo mi právom patrí. Cudzie čísla buď nezdvíham alebo ich prijímam s roztrasenými rukami. 
A nemám chuť byť obletovaná. Nechcem, aby si niekto zariaďoval plány okolo mojej existencie. Nechcem byť niekoho jediný záujem.
Proste nechcem byť s človekom ktorý je nudný, ktorý nemá žiadne koníčky, hobby a celý jeho život závisí len odomňa a strašne ma ľúbi a všetky tie sračky okolo, nalejme si čistého vína. 

Ono viem, že je to klišé hovoriť "to nie ty, chyba je vo mne" a že som zranila dvoch v podstate veľmi príjemných ľudí. Že som egocentrická. Uvedomujem si to a je mi to stále ľúto, ale bolo to asi nevyhnutné na to, aby som zistila takéto veci. Aby som sa sama pred sebou neprikrášľovala. 

Milujem perverzné vtipy a narážky. Mám rada pivo. Hejtujem bezdôvodne. A nerobí mi problém nadávať. 

Som rada, že som to konečne mohla dať do slov, prekonať svoj blok a zistiť, že som vlastne celkom hnusný človek a byť s tým úplne v poriadku. 


A týmto výstupom končíme dnešný letný post.

sobota 23. januára 2016

Cítim sa strašne previnilo.
Ak to nie je miliónty krát, čo si hovorím, že už niečo napíšem na blog, tak ja sa premením na chrústa.
V telefóne mám poznámky už od októbra alebo novembra, že mám napr. "napísať na blog ódu o týpkovi v Milk Agre, ktorý kupoval 6 rôznych druhov syrov", alebo srdcervúcu poznámku o tom, ako som bola navštíviť moju bývalú učiteľku klavíra a ako sa tie dnešné deti strašne zmenili. Čudujem sa, že je ešte stále tam, lebo sa mi chce vracať, aké je to strašne napísané klišé. Ale možno práve preto si ju tam nechávam, že je to také moje osobné hovienko.

Rozmýšľam, či mám ešte o čom písať. Chápem, že ak človek chce, dokáže písať aj o (tu si domyslí každý dlhú pauzu, kým sa snažím vymyslieť niečo priliehavé a zároveň inteligentne smiešne) ....

Okej, nič neprišlo.

Proste chápem, že niektorí ľudia vnímajú úplne všetko okolo seba a dokážu to všetko krásne popísať, ale mám pocit, že to sa zo mňa akosi vytráca.
Kde to je?

Prečo už nedokážem vnímať viac detailov? Alebo možno by bolo lepšie opýtať sa: Prečo to už neviem vyjadriť slovami?

Veci sa menia a sú stále v pohybe. Asi som si myslela, že dokážem stále stáť na jednom mieste. Ale veci sa menia.
Zachvíľku pôjdem preč a budem sa musieť starať sama o seba. Nie je to to, po čom som stále túžila? Teraz ma to začína desiť, pretože si uvedomujem, že it's not just fun and games.

Neviem, čo viac napísať. Mala som pár nápadov  na tento post, ale prídu mi hlúpe. Mám pocit, že dokonca aj tento post je strašne rádoby-múdry-a-intelektuálny. :D Uvidíme.
Možno si to neskôr po sebe prečítam po roku a zistím, že nakoniec to všetko dopadlo dobre, udomácnila som sa a už je to všetko iné a snáď lepšie. Nateraz sa tu majte.

piatok 30. októbra 2015

Hlásim sa

Mňa dnes normálne samu od seba napadlo, že by som mohla niečo napísať. Mám pocit, že sa v mojom živote dejú zmeny, nechápem to.

Zajtra mám svoju druhú stužkovú. Áno, aj to sa dá. Mám ale akýsi pocit viny, že proste na zajtrajšok sa tak nejak ... špeciálne neteším. Ale to sú zas moje bežné pocity people-pleasera, čiže to potenciálny čitateľ mohol vlastne aj preskočiť. Asi som to tam veľkým červeným mala napísať.

Však nevadí, tých pár sekúnd nikoho nezabije. Vlastne by mal byť ešte čitateľ rád, že ja som si dala tú námahu naklepkať tých pár písmenok sem!!!

Keď som už teda tu, tak by sa asi patrilo napísať niečo o tom, ako som sa mala, čo momentálne robím a pod., ako to šetci bloggeri robia, či nie?
Joj, nemám nafotené outfitové fotky, dokelu. Tak teda dnes to nebude na bloggerský štandard... :(

Žartujem.

Tak teda, čo také sa deje v mojom živote? Klasická odpoveď by bola "ummmm, ermm...vieš čo, nič". Ono je to aj z polovice pravda. Stále sa učím, stále polihujem na intráku, stále hento a tamto. Ale neviem, dnes sa cítim akosi...pokojnejšie. Určite to má za následok viac faktorov (dík Duch Svätý), ale asi za ten najhlavnejší budem považovať to, že som si KONEČNE približne vybrala odbor, ktorý by som chcela študovať. Ja viem, nečakané. Dám Vám všetkým mojim verným čitateľom chvíľočku na to, aby ste si pozbierali svoje sánky zo zeme.

Ok, to by tak stačilo.

Držím si palce, nech to ide už len lepšie a lepšie.
Začala som si zisťovať nejaké veci a dokonca už aj u bratovho kamaráta mám doučko, tak dúfam, že za nejaké to pivo a fľašu vodky to poriešim.
Ok, nie. Len žartujem, však chudák študent si musí nejako privyrobiť a som rada, že mu to moja tupá hlava umožní, hehe. Cítim sa ako nejaký spasiteľ.

A tak. Neviem, ako inak začínať nový odsek, ako nejakým krátkym bezvýznamovým slovom. Asi si budem musieť okrem "stabbing pain near ear and jaw" vygúgliť aj to, ako byť super-truper úspešným bloggerom. Lebo to som dnes ešte negúglila.
Inak, nezomriem z toho, len je to nepríjemné.

Ale nebojte sa. Ja som viac spokojná s mojimi pár čitateľmi, ktorých spočítam aj na prstoch rúk. Mám ich takto viac rada.

Prajem krásny zbytok večera.

(Fuj, ale som dnes optimistická.)


nedeľa 4. októbra 2015

"Učte sa hovná, matura bude ťažká"

Na začiatok taká malá múdrosť z chodieb môjho školského internátu, keďže v tomto duchu sa bude niesť celý článok. Napísala to nejaká holka perom na kraj stola vedľa kresla, kde som sa učila. Dík za podporu teda.

(Varovanie: V tomto príspevku sa budú nachádzať nadávky, takže ak vás to uráža, tak vás z môjho blogu pekne krásne vypoklonkujem preč, lebo bez nich sa to fakt nedalo, sorry.)

Tento príspevok bude trošku iný. Nejako som tak vo štvrtok večer rozmýšľala (úctyhodné, ja viem) a nuž, dospela som k istému záveru, aj keď neviem, ako, preto to  aj tak bude trošku vyzerať. Trošku neusporiadane a neobalene.

Tak teda, vrhnime sa na to.
Teda, vrhnem sa na to asi akurát len ja, nevadí.

Po roku pozorovania som zistila, že ženské osadenstvo na (aspoň teda na mojom) stredoškolskom internáte sa dá rozdeliť do niekoľkých skupín.
1. Mámvrici-stky
Tieto dievčatá sú mi prirodzene najbližšie. Skoro vždy sú staršie, minimálne tretiačky. Už ich prešiel veľkomestský hype a videli už všetkých chlapcov na internáte aby mohli usúdiť, že akokoľvek sa na nich pozeráš, sú naozaj všetci hnusní. Tieto dievčatá sa vyznačujú nevzrušeným fajčením na balkóne, sú  celkom vtipné a neriešia to, ako idú oblečené na raňajky/obedy/večere. Môžu študovať na rôznych školách. Vychádza sa s nimi fakt fajn a poznám ich pár.  Sú to nekonfliktné typy a som rada, že mám takéto dievčatá na izbe (a len jedna fajčí). Dá sa s nimi rozprávať fakt o všetkom, a keďže sme na internáte, žiadna téma nie je tabu. ŽIADNA.
 Najlepší typ, s akým sa môžete stretnúť.
2.Vzrušené prváčky
Tento typ dievčat je pohromou hlavne prvý mesiac. (Áno, chápem, že každý raz bol prvák , ale aspoň nech sa snažia nebyť takí retardovaní.) Nevedia, ako majú ísť na obed, nevedia, či majú jednotku alebo dvojku, pretože nevedia, ako si ten debilný čip priložiť k jednej obrazovke, kde im to veľkými červenými písmenami vyskočí. Nevedia, že keď sa odnáša riad, tak sa majú postaviť do radu a NIE DOPREDU K OKIENKU AKO HLÚPE PIČE keď všetci za nimi čakajú v rade. Kedže pravdepodobne prišli z malej dedinky niekde Pánu Bohu za chrbtom, sú úplne očarené jednou prešovskou hlavnou ulicou, CBA-čkom, Kauflandom, Tescom, Lidlom a to všetko V JEDNOM MESTE!! Sú pomalé, vyvážajú sa na výťahu na piate poschodie (ok, to niekedy robím aj ja po veľmi výdatnom obede, ale nie 10 dievčat naraz, ktoré sa ešte z jedálne chichotajú, lebo videli Emila), vyvreskujú a promenádujú sa na balkónoch. Kričia, smejú sa (lebo sú tak STRAŠNE FTIPNÉ cmuk) a prehadzujú rozpustenými vlasmi tak, aby si ich chlapci, ktorí bývajú na spodných poschodiach všimli. Jediný problém je, že tí ich majú maximálne v riti a na balkónoch skoro vôbec nie sú. Ale šak treba.
Tuto by som ešte mohla túto skupinu rozdeliť ešte na dve podskupiny, a to: hanblivé priesvitné dievčatá zo slušných rodín, s nevinnými modrými očkami, ktoré ešte nevideli, aké hovädá možu byť príslušníčky "nežného pohlavia", a úprimne sa tu prišli pilne učiť a hlúpe čajočky, ktoré zistili, že v Prešove je viac ako jedna zasmradená krčma s pravidelnými štamgastmi ako v ich bydlisku a teda to využívajú naplno (napr. minule sa tu stalo, že dve dievčatá prišli tak načapané, že rozbili umývadlo, ktoré následne začalo tiecť, otykovali steny v izbe a kóma na posteľ) .
3. Try hard kurvičky
Vek neobmedzený. Charakteristické znaky: obočie namaľované ako podľa šablóny, podľa možností čo najtmavšie, mejkap je nutnosť, tieločká, push-up podprsenky, v zime legínky/v lete najkratšie kraťasky, aké v šatníku máš. Všade chodia s telefónom. Väčšinou sú v skupine aspoň s jednou-dvoma kamoškami. Niektoré z nich majú na internáte zaujímavú povesť, tj. ešte aj ten najhnusnejší jedinec s chromozómami XY vie, že tá alebo hentá sa s každým rieši.
4. Zadané dievčatá
Tieto dievčatá sú vo veľmi šťastných a určite dlhotrvajúcich vzťahoch (not) (česť výnimkám) a majú potrebu dávať to všetkým najavo, najviac oblizovaním sa pri skrinkách na topánky, pretože musia všetkých ostatných blokovať a sú príliš leniví na to, aby šli spolu niekam von a tam sa oddávali svojim romantickým hrátkam. Tuto musím spomenúť, že rozprávam o pároch, ktorých účastníci bývajú obaja na intráku. Niekedy spolu chodia na raňajky/obedy a svoju lásku dávajú najavo zamilovanými pohľadmi a dotykmi. (Jasné, hejtujem, lebo závidím, že sa so svojím priateľom nemôžem naraňajkovať v lukratívnej a luxusnej internátnej jedálni.)

5.Špeciálnu skupinu venujem špeciálnym ľudom, a to sú dievčatá zo šestky, ktoré bývajú nad nami. Oni sa ti po celom dni zobudia večer o desiatej, keď sa ja už snažím zaspať, a začnú trieskať, dupať, ťahať stoličky po podlahe, zavýjať, vrieskať a neskutočne nahlas sa rehliť, pretože ???
Asi preto, že už bola vyhlásená večierka a robiť bordel v normálnom čase je mainstream.
Tieto si zaslúžia každá jedna po hlave panvicou.
A áno, píšem to z momentálnej skúsenosti. (29.9.2015, 22:15)

Teda takto. Uzatváram tento zoznam na dobu neurčitú, keď odpozorujem nejakú novú skupinu a doplním ju sem.

Stravovanie v internátnej jedálni:
1. "Je to dobré?"
2. "Som hladná."


Inak sa v mojom živote nič moc zvláštneho nedeje. Semináre sú fuška, učiť sa treba, mám pocit, že som tak tupá, že ani nezmaturujem. Vravím, nič zvláštneho.
Teším sa, že tu máme akési "babie leto", hoc iba na pár dní. Aspoň niečo. Totitžto, jeseň je pekná a všetko, ale proste nie tá hnusná sychravá jeseň, kedy vyjdeš zo školy a chytáš sa najbližšieho stĺpu, lebo fúka tak, akoby ma malo odniesť.

Proste, nech je buď leto, alebo zima, nech sa už konečne môžem ísť polyžovať trošku, more.

utorok 15. septembra 2015

Nuž tak

Spustila som taký malý experiment. Nevedome. A na sebe.

^ Toto som napísala ráno. Zrejme som potrebovala pohár vína a počkať do večera, kým som mohla pokračovať v písaní tohto postu. Je 23:10.

Ach, jasné. Zabudla som. Hlavná téma, experiment.

Ono znie to strašne nadnesene, ale v skutočnosti to je len celé o tom, že som sa začala pozorovať. Ako reagujem v istých situáciách, čo väčšinou hovorím, ako sa väčšinou správam a chovám. Na začiatku to bolo, ako som vravela, nevedomé. Niečo som povedala a ako som vyšla z izby (napríklad), pozrela som sa na to s odstupom, že "to čo si prepána povedala práve, sa počúvaš?"

A takto to pokračovalo. Po čase som si samú seba začala všímať viac. Nie teda v tom narcistickom slova zmysle, len v tom, čo robím keď niečo robím.

Mám pocit, že ak sa budem  uberať týmto smerom sebaspoznávania a podarí sa mi spoznať aspoň určité aspekty môjho charakteru (silné slová používam, ja viem), potom sa mi bude lepšie pozerať na ostatných ľudí.

Možno nie ani lepšie, ale aspoň sa na nich budem vedieť pozrieť.

V piatok som stála na prešovskej vlakovej stanici a húfa ľudí tam bola. Strašné niečo, nechápem, ako niektorí jedinci nechápu koncept osobného priestoru. Bolo mi tam maximálne nepríjemne, ešte viac ako normálne. Škoda, že ten holohlavý týpek v kapucni, čo stál tak 20 centimetrov odo mňa, si to neuvedomoval. Možno nabudúce.

A tak to teda ide. Na intráku v pohode, v škole veľa učenia, mám pocit že som hlúpe hovno ktorému sa ani zmaturovať nepodarí, však také všedné starosti.
Všetko je v rámci možností fajn.

A teraz si dáme súťaž "Zmažem alebo nezmažem tento post keď si ho ráno znova prečítam?"

sobota 8. augusta 2015

Smrť pavúkom alebo pokus o niečo pozitívne č. 2

Neverím, že existuje deň, kedy som viac nenávidela tie debilné hnusné potvory ako dnes. Po tom, čo som ich dnes videla vo všetkých možných kútoch asi 50, už fakt nemám síl.

Je po veľkom upratovaní. Teda, tak trošku. Určite tu sú ešte veci, ktoré by som mohla doumývať, či dočistiť, ale po tých pavúkoch nechutných na to už nemám nervy.

Ja tak neznášam pavúky, až to nie je normálne.

V utorok čakám mimoslovenskú návštevu. Teda, nie doma, čakám ju na stanici v Košiciach, lebo sem by sa asi nedostala, do tejto zaprdenej dediny.

Myslím, že by som sa takouto cestou mala asi poďakovať Tomášovi. (Virtuálne mu teraz kývam, ahoj Tomáš :) Pamätám si, ako mi raz prial, nech mi leto vyjde také, aké si ho prajem. A ako sa takto na to pozerám, nemám leto, ako som si priala. Mám ho ešte lepšie.

Veci, ktoré som sa toto leto naučila:

- aj keď si myslíš, že vo vlaku budeš pozerať seriály, si na omyle. Vládala si akurát pozrieť jeden film (ktorý sa mi zas ale sakra páčil.)
- necestuj obyčajným rýchlikom. To sa ti tak môže stať, že ty budeš meškať do Bratislavy hodinu kvôli nejakým výrastkom, ktorým prišlo neskutočne zábavné zatiahnuť ručnú brzdu v plnom vlaku a potom na stanici v Leopoldove strúhať posrané tváre.
- radšej cestuj Regiojetom. Áno, viem, teraz im tu robím propagandu, ale prisahám, že som za to žiadne peniaze nedostala. Ach, kiežby.
- aj keď rodinné oslavy a eventy neznášaš, premôž sa. Takto som sa toto leto zatiaľ dostala do Trenčína, Bratislavy a dokonca do prázdnej hvezdárne v nedeľu poobede v Brne.
- Taliani počas siesty serú na turistov. Bodaj by aj nie, keď je tam tak horúco, akoby som sa varila v Luciferovom kotli.
- nemusím sa tlačiť do nejakých spoločenských akcií, na ktoré ťa niekto núti. Aj napriek tomu, ako sa tam všetci "úžastne bavili", ti je doma sedieť lepšie.
- zjesť polovicu šesťkilového melónu na posedenie.
- na malé deti to po dobrotky nejde. Teda, občas ide, ale musíš svoju prosbu aspoň päťkrát zopakovať.
- zobudiť sa ráno skôr a len dvakrát odložiť budík.
- nekupuj si ten nádherný ružovučký holiaci gél z DMka, smrdí tak sladko, že sa z neho budeš chcieť povracať.

Veci, ktoré som sa toto leto ešte nenaučila:
-ako dokelu nemám stresovať kvôli tomu, že sa ma každý pýta, na akú školu idem a ja im neviem dať adekvátnu odpoveď.


Dúfam, že niekto považuje tento post za vzletný, podnetný, zmysluplný, inšpirujúci a hodný Nobelovej ceny.

Uvidíme, čo ma čaká v druhej polovici leta. Vlastne nie, ono je už ôsmeho a to je už akoby tretina augusta preč.

Tak nič no.

sobota 25. júla 2015

Pokus o niečo pozitívne č. 1

Normálne tu teraz sedím a kývam s nohou, pretože som nervózna, že neviem, čo mám napísať.
Teda, ja to viem, len neviem ako s tým začať.

Hm. Takto teda.
Však chápeme sa.
Práve som došla z tripu v Taliansku. Prvá vec, ktorú som si hneď všimla, bola, že som nikdy nečakala, že Taliansko bude také... talianské. Druhá vec, ktorú som si všimla, je, že Taliani sú neskutočne leniví. Ono, oni nie sú leniví, len si strašne dávajú načas, čo my, Slováci, ktorí sa derú v robote za minimálnu mzdu aby mali z čoho zaplatiť elektrinu, nechápeme.
Teda, nie my. Ja za minimálnu mzdu nepracujem.
Zatiaľ.

Smiešne, že najsympatickejší človek, ktorého som v Taliansku stretla, bol Dán.

Momentálne sa chystám do Bratislavy strážiť bratrancov a sesternicu. Rozmýšľam, čo tam tých desať dní budem robiť, fakt, dosť ma to trápi. Vonku bude horúco ako v poslednom poschodí pekla a však tá Bratislava je len taká dedina after all.

No vec, čo ma trápi najviac, je tzv. "Čo do kelu mám so sebou robiť" dilema. Fakt, pravdepodobne zo seba len robím utrpiteľku (kredit dávam mojej mamke, ktorá sa o  mne takto vyslovila), ale ja proste naozaj neviem, čo s výškou. Fakt, nemám šajnu a čo je najhoršie, nemám predstavu.

Tri hodiny, 2000 scrollovaní s myškou, jedno RDF na WoWku a 20 fotiek na Pintereste neskôr a ja som stále na nič neprišla.
Možno si urobím také papieriky, zabalím do nich granule pre psov a uvidím, ktorú zje Ringo ako prvú. To by to mohlo vyriešiť.

Ale inak je všetko fajn. Viem, že teraz možno sedím doma na zadku a mám akože existenčnú krízu, ale o pár rôčkov na toto budem spomínať s úsmevom. Dža.